Natáčajú filmy udržateľným spôsobom. Čeliť museli odmietaniu aj posmeškom

Radka Babincová a Simona Bago Móciková už pri zakladaní produkčnej spoločnosti Bright Sight Pictures vedeli, že udržateľnosť bude jednou z ich priorít. Eko princípy vniesli už do príprav svojich prvých filmov, ktoré pod hlavičkou spoločnosti natočili – Slúžka a Láska hory prenáša. O tom, čo udržateľné filmovanie znamená v praxi a akým výzvam pri ňom čelia, porozprávajú 26. októbra na CSR Summite.

Aké sú hlavné oblasti, na ktoré sa vy ako producentky musíte zamerať, aby sa filmové natáčanie stalo udržateľným?

Pre každého znamená „udržateľnosť“ niečo iné. Niekto sa zameriava na zníženie produkcie odpadu, ďalší na podporu lokálnej ekonomiky, iný na minimalizovanie transportu, pre niekoho je dôležitá osveta. My sa snažíme robiť „z každého rožku trošku“ už len kvôli tomu, aby sme získali relevantné skúsenosti do ďalších projektov.

Udržateľnosť u nás začína výberom projektov, ktoré sa rozhodneme produkovať. Slúžka aj Láska hory prenáša sa odohrávajú prevažne na jednom mieste, čo automaticky znižuje náklady (ekologické aj ekonomické) na transport a skladovanie kostýmov či techniky. Zamerali sme sa však aj na ponuku vegetariánskej stravy, odpadové hospodárstvo či edukovanie štábu a hercov.

Slovenská filmová asociácia (SFA) pracuje v rámci projektu Green Screen Europe na vývoji jednotnej európskej uhlíkovej kalkulačky, vďaka ktorej bude výpočet uhlíkovej stopy projektu jednoduchší. Aj na jej základe bude môcť Audiovizuálny fond (AVF) – ako hlavná národná inštitúcia na finančnú podporu filmov – vytvoriť kritéria a definície udržateľného projektu a následne takéto projekty aj viac podporovať.

Čo boli najväčšie výzvy, na ktoré ste v praxi narazili?

Zo začiatku to bol najmä nedostatok know-how, pretože sme jedny z prvých filmárok, ktoré sa snažia nad svojimi projektami zamýšľať v kontexte väčšej udržateľnosti. Rýchlo sme však dokázali identifikovať najväčšie problémy a príležitosti nielen pri našich projektoch, ale v lokálnom audiovizuálnom prostredí ako takom. Keďže Slovensko je malá filmová krajina, stále bojujeme najmä s nedostatkom dodávateľov ekologickejšieho technického príslušenstva.

Narazili sme aj na odmietanie a individuálne posmešky týkajúcich sa našich snáh, ale to hlavne od starších členov štábu, ktorí sú roky zvyknutí na istý typ (spolu)práce a každá novinka pre nich prirodzene predstavuje problém. Pri filmároch z našej generácie sa stretávame skôr s podporou a oceňovaním toho, čo robíme, dokonca s aktívnou snahou dozvedieť sa o problematike viac a prispieť k zmene.

Najväčšou výzvou ale naďalej zostáva rozširovanie siete „zelenších“ profesionálov v audiovízii, čo sa prirodzene vzťahuje nielen na filmárov, ale aj na pracovníkov v televízii, kinách či v reklame. Edukácia a prezentácia „best practices“ je jednou z ciest, no do budúcna bude kľúčové najmä prinášanie nových nástrojov a stimulov zo strany inštitúcií.

Čo by ste na základe nadobudnutých skúseností poradili kolegom z filmovej branže?

Mnohí filmoví producenti sa pri téme ekologizácie audiovizuálnej tvorby boja najmä zvýšených nákladov. Stále však existujú opatrenia, ktoré sa dajú robiť aj bez dodatočného finančného vstupu. Základom je riadna a včasná príprava, myslenie „out-of-the-box“ aj pri hľadaní dodávateľov a snaha byť súčasťou riešenia, nie problému.

Aj členovia jednotlivých zložiek – kameramanský štáb, grip, kostyméri či rekvizitári – sa môžu zaujímať o možnosti, ako sa ich práca dá robiť udržateľnejšie a svoje poznatky aplikovať do praxe. Niekedy je to o rozhodnutí neprísť na nakrúcanie autom, ale MHD alebo na bicykli, inokedy je to uvedomelý výber svetiel s nižšou energetickou náročnosťou, kúpa kostýmov z druhej ruky miesto fast fashion, pri líčení nepoužívať kozmetiku testovanú na zvieratách, pri zabezpečovaní kávy vybrať fair trade značku… Niekedy sú tie najefektívnejšie opatrenia tie, ktoré vychádzajú z obyčajného sedliackeho rozumu.